Samuel Andrejčík: „Žili sme spolu ako jeden kolektív, na ktorý nemohlo nič vplývať“

Samuel Andrejčík prežíval minulý rok fantastickú sezónu. Jej čerešničkou bol zisk zlatej a striebornej medaily na Paralympijských hrách v Riu 2016. Ako tieto momenty prežíval a čo sa za rok od tohto historického úspechu zmenilo, nám prezradí v nasledujúcom rozhovore.

Keď sa vrátiš v myšlienkach späť do Brazílie, aká myšlienka ti preletí hlavou ako prvá?

Pochopiteľne je ich niekoľko, no všetky sú veľmi emotívne a spájajú sa s obrovskou eufóriou úspechu na mojej úplne prvej paralympiáde. Brazília je čarovná krajina a prekvapovala vo všetkých smeroch od prvého dňa. Nikdy nezabudnem na cestu do paralympijskej dediny, kde sme videli ako biedu tak aj lesk Ria, zaujímavé rozhovory s domácimi obyvateľmi, otvárací i záverečný ceremoniál, najviac epický komplex Barra, kde sa odohrával turnaj v bocci, úžasní diváci, ktorí skandovali a štadión burácal pri každej dobrej lopte a bolo úplne jedno, ktorý štát, či hráč ju hodil.

Zisk dvoch medailí z paralympiády v takom mladom veku je niečo, čo sa nestáva veľa športovcom. Kedy si si prvýkrát uvedomil veľkosť takéhoto úspechu?

Myslím, že skutočná veľkosť paralympijského úspechu na mňa dopadla až na Slovensku, po prílete. Od začiatku sme na paralympiádu vstupovali s tým, že ju budeme brať ako obyčajný turnaj (ak to čo i len trošku pôjde). Samozrejme, boli tam isté zmeny, ktoré sme na ostatných turnajoch nemohli zažiť, ale aj napriek tomu sme sa snažili nevnímať veľkosť turnaja ako takého. Možno aj to nám pomohlo ostať pokojní. Mimo iného sme sa dohodli aj na tom, že počas celých 3 týždňov sa nebudeme prihlasovať na sociálne siete, ani nijako inak komunikovať s okolím. Žili sme spolu, ako jeden kolektív, na ktorý nemohlo nič vplývať. Po turnaji som bol neskutočné prekvapený aká masa ľudí sledovala priebeh paralympiády, koľko ľudí gratulovalo – bolo to neskutočné.

Ako sa ti hralo v Páre? Kto bol taktickým „režisérom“ vašich zápasov?

Aj napriek prvej prehre v skupine proti Anglicku sme sa zomkli a išli „vabank“ do ďalších zápasov, keďže ďalšia prehra by nás oddelila od postupových miest. Možno nám tá prehra aj pomohla a poriadne naštartovala. Všetky zápasy sa mi hrali veľmi dobre, po vzájomných rozhovoroch s trénerom Martinom Gabkom sme boli vopred dohodnutí na taktike proti jednotlivým súperom, s Miškou sme si na kurte 100% rozumeli a vedeli sme čo musíme zahrať a z druhej strany sme mali silnú podporu aj od Roba, ktorý kontroloval priebeh hry a počas prestávok sme rozoberali jej pokračovanie.

Po zisku medailí ti muselo chodiť veľa správ s gratuláciami. Stíhal si na ne reagovať?

Ako som už spomenul vyššie, neodpisovali sme na žiadne gratulácie, keďže sme všetky elektronické zariadenia odložili bokom. Ostali len slúchadla a dobrá hudba, keď sme boli spolu, tak spoločné rozhovory a premyslenie ďalších taktík na ďalších súperov.

Cítil si po zisku zlatej medaily v Pároch väčší tlak na to, aby si uspel aj v súťaži Jednotlivcov?

Myslím, že možno trošku aj áno. Opäť facka v prvom zápase a opäť budíček podobný tomu z párov. Naozaj to bol zrejme dobrý recept na postup a ak som chcel ísť ďalej, musel som sa naladiť na pôvodný scenár, čo sa mi chvalabohu podarilo.

Presuňme sa do súčasnosti. Zmenilo sa v tvojom živote niečo po roku?

Hneď po Riu som nastúpil na vysokú školu do Košíc, to bola pre mňa asi najväčšia zmena v tomto období. Mám za sebou úspešne zvládnutý prvý rok štúdia a teším sa na tie ďalšie. Ďalšia veľká zmena prišla so zmenou športového materiálu, ktorá bola po paralympiáde nutná. Aj tá sa už pomaly, ale isto ustaľuje a môžem sa sústrediť na ďalšie preteky a čestné reprezentovanie Slovenska na medzinárodných turnajoch.

Teraz, ako dvojnásobný držiteľ medailí z Paralympijských hier, si na teba dávajú súperi väčší pozor a snažia sa ti vyrovnať. Sú zápasy po Paralympiáde pre teba ťažšie?

Myslím, že každý rozumný a skúsený hráč rešpektuje svojho súpera na kurte, pretože práve v bocci nikdy nemôžeš 100% povedať, kto vyhrá zápas. Ako hovorím, 1 milimeter tu alebo tam môže vytvoriť rozdiel medzi výhrou a prehrou. Takže či si na mňa dávajú hráči väčší pozor neviem, myslím, že si dávali aj pred paralympiádou – je to vzájomné. Zápasy sú o dosť ťažšie práve pre vyššie spomínanú zmenu loptičiek, ale myslím, že sa mi už črtá budúci set lôpt, ktorý chcem naďalej používať a tie olympijské môžu zaslúžene odpočívať po úspechu v Riu.

Zaujímajú sa o teba média viac, odkedy si získal medaily v Riu?

Určite sa zaujímali počas paralympiády, takisto chvíľku po nej, ale počas tohto roka máme nových majstrov Európy či sveta a pokiaľ si chcem zaslúžiť pozornosť, tak si ju musím znova vybojovať. A ja sa o to samozrejme pokúsim najlepšie, ako budem vedieť.

Myslíš, že sa boccia na Slovensku niekam posunula od minulého roku?

Myslím, že stúpol záujem o bocciu čo môžeme vidieť na športových kempoch pre telesne postihnutú mládež na Remate. SPV už vytvorilo pár kempov, ktoré sú zamerané len na bocciu a tam sa už črtajú mladé talenty. A ktovie, možno aj budúci paralympijský víťazi, veď ja som začínal rovnako na Remate. Takisto už ani ja netrénujem v Košiciach sám, ale pribúdajú noví hráči aj z východného Slovenska, ktorí majú chuť skúsiť bocciu. V priebehu posledných rokov bohužiaľ radikálne klesol počet aktívnych boccistov, takže som veľmi rád, že sa opäť začínajú kategórie plniť a konkurencia stúpa.