Michaela Balcová: „Brazílske publikum bola pre nás ďalšia hnacia sila“

Michaela Balcová sa minulý rok zúčastnila svojich prvých paralympijských hier a hneď z nich brala zlatú medailu v Pároch BC4. O tom, ako tieto chvíle prežívala a čo sa odvtedy zmenilo, nám prezradí v nasledujúcich riadkoch.

S bocciou si začala oproti iným hráčom pomerne nedávno, takže zisk zlatej medaily v Riu musel byť pre teba príjemný šok. Trúfala si si pred začiatkom paralympiády na takýto úlovok?

Herne sme na to mali, keďže už dlhšie obdobie pred paralympiádou sme sa na turnajoch umiestňovali na popredných, často medailových priečkach. Konkurencia bola však silná, mohol vyhrať ktokoľvek. No do Ria sme šli s tým, že to budeme brať ako úplne obyčajný turnaj a budeme sa snažiť nevnímať, že sme na Paralympijských hrách. Od začiatku bolo naším mottom, že pôjdeme od lopty k lopte, od zápasu k zápasu, najďalej ako to len pôjde.  Myslím si, že to bol správny prístup a na čom sme sa dohodli, to sme aj splnili.

V Páre si hrala so Samuelom Andrejčíkom, ktorý býva a trénuje v Snine, zatiaľ čo ty bývaš a trénuješ v Bratislave. Ako prebiehala príprava na Rio pri takýchto podmienkach?

Každý z nás trénoval doma, no mali sme pár spoločných sústredení, kde sme sa vždy dohodli, čo treba ešte zlepšiť a na čo sa treba zamerať. Myslím si, že si na kurte so Samkom veľmi dobre rozumieme. Výhodou je, že vieme čo ten druhý dokáže zahrať a to sa potom spoločne snažíme využiť proti súperom. Okrem toho že je výborný hráč, je taktiež aj skvelý taktik a na kurte ma doslova vedie. Verím, že nám to spolu ešte dlho vydrží.

Ak by si mala vypichnúť jeden moment, ktorý sa ti spája s Riom ako najkrajší, ktorý to je?

Je veľmi náročné hovoriť len o jednom momente, ktorý by mal byť najkrajší a keďže to bola moja prvá paralympiáda celé tie tri týždne boli pre mňa krásne. Či už to bola samotná paralympijská dedina, otvárací a záverečný ceremoniál na Maracane, výlet na Sochu Krista na vrchole hory Corcovado, hala v ktorej sa turnaj odohrával, to, že sme tam všetci boli ako jedna veľká rodina a samozrejme slovenská hymna, ktorú sme si mohli spievať so zlatými medailami na krku.

Michaela Balcová

 Ako sa ti hralo pred vypredaným hľadiskom, ktoré navyše vo finále podporovalo domácu Brazíliu?

Musím povedať, že pre mňa bola hra pred toľkými ľuďmi ďalším absolútne úžasným zážitkom. Neraz som počas zápasu mala zimomriavky z toho ako úžasne dokázali povzbudzovať a išla z nich taká obrovská sila a energia, ktorá nás len a len povzbudzovala. S chlapcami sme sa zhodli, že aj toto silné publikum bola pre nás ďalšia hnacia sila. Musím však povedať, že počas nášho finálového zápasu proti Brazílii boli skutočne ohľaduplní a keď sme odhadzovali loptičky, boli ticho. A keď sme zápas vyhrali, úprimne sa s nami tešili.

Poďme do roku 2017. Je rok po zisku prvého zlata z paralympiády pre boccistov. Pociťuješ, že sa v tvojom živote po roku niečo zmenilo?

Hneď po návrate z Ria som pokračovala v štúdiu na Ekonomickej univerzite. Samozrejme sme dostávali pozvania na rôzne podujatia, ocenenia, besedy, kde sme rozprávali nie len o našom úspechu ale aj o vytrvalosti a celej ceste, ktorá nás k nemu viedla. Čiže okrem klasického študentského života som si mohla vďaka medaile z Ria užiť aj takýto „iný“ svet. Môj život po paralympiáde sa zmenil najmä v tom, že mám ešte väčšiu chuť a motiváciu na sebe pracovať.

V tomto roku si bola nominovaná na ocenenie Slovenka roka v kategórii Šport. Môžeš nám prezradiť, kto ťa nominoval a aký to bol zážitok?

Nominácia na ocenenie Slovenka roka bol pre mňa krásny a vzácny zážitok. Som veľmi vďačná predsedovi SPV a SZTPŠ Jankovi Riapošovi za nomináciu a za možnosť ocitnúť sa medzi tak skvelými ľuďmi. Veľmi som si užila každé stretnutie so všetkými nominovanými dámami, pretože každá jedna by si za svoju výnimočnú prácu zaslúžila takéto ocenenie.

Cez leto si sa zúčastnila kempu Hľadáme talenty. Bol tam niekto, o kom by sa dalo povedať, že napodobní úspech z Ria?

Áno, jeden z tohtoročných kempov na Remate bol zameraný len na bocciu. Ja s Robinom Ďurkovičom  sme viedli 6 mladých športovcov a musím povedať, že za ten týždeň urobili naozaj obrovský pokrok. Som na nich veľmi pyšná. Myslím si, že ak budú v takom nasadení pokračovať, budeme o nich skoro počuť.